Krmivá a živiny v chove!

07.01.2010, 21:05, pferdi.sk

3.2.1 KRMIVÁ

      Štandardné krmivá pre kone tradične rozdeľujeme do 2 skupín a to: bohaté na vlákninu (štruktúrne) a koncentrované krmivá. Krmivá bohaté na vlákninu ďalej rozdeľujeme na vlhké (čerstvé objemové krmoviny, siláže) a suché (seno, slama). Koncentrované krmivá (napr. zrná obilnín, miešané obilné zmesi) sa všeobecne nazývajú jadrové krmivá (zrniny), no vzhľadom na spôsob podávania ich označujeme aj ako krmivá žľabové. Repu, jej vedľajšie produkty a rovnako aj mrkvu považujeme za krmivá vlhké (vodnaté) a s prihliadnutím na koncentráciu energie v sušine energeticky porovnateľné s jadrovými krmivami (Meyer a Coenen, 2002).
     Bíro a kol. (2008) uvádzajú, že niektoré krmivá v závislosti na koncentráciu živín, obsah vody a vlákniny, napríklad úsušky, melasa, drť kukuričných šúľkov, granuly, brikety môžeme zaradiť medzi jadrové krmivá, inokedy zas medzi objemové krmivá.
     Kompletné kŕmne zmesi sú tie, ktoré sú schopné pokryť celkovú potrebu živín v KD všetkých skupín hospodárskych zvierat bez akýchkoľvek iných doplnkov. Doplnkové kŕmne zmesi (DKZ) sú vyrábané a používané za účelom doplnenia základnej KD (Zelenka a kol., 1987).

      Kôň ako bylinožravec môže konzumovať krmivá rastlinného pôvodu vo veľmi širokom sortimente. Objemové krmivá v KD zaručujú normálne trávenie koní. Pre dobrý výkon koní treba zaraďovať objemové krmivá do kŕmnej dávky minimálne v množstve 0,5 – 1,0% zo živej hmotnosti. Dôležitou požiadavkou je, aby kone dostávali hygienicky bezchybné a chutné krmivá. Podiel objemových a jadrových krmív v KD pre kone ovplyvňuje rozdielna potreba energie. Vyšší podiel jadrových krmív je potrebný pri ťažkej práci záprahových a športových koní, v posledných dvoch mesiacoch žrebnosti a v prvých troch mesiacoch laktácie kobýl ako aj v období pripúšťania plemenných žrebcov a pri odchove žriebät (Horniaková a kol., 2008).
Obmedzením pri jadrových krmivách je aj nízka aktivita amylázy, čo limituje ich spotrebu ( www.sjf.sk ).
 

3.2.2 ENERGIA A BIEKLOVINY

      Gravidita u kobýl trvá 11. mesiacov, t. j. v priemere 333 dní. Nároky na energiu stúpajú u gravídnych kobýl najmä v posledných troch mesiacoch, kedy dochádza k najväčšiemu ukladaniu enerergie v rastúcom plode. Podľa rôznych literárnych prameňov sa odhaduje, že utilizácia do plodu je 60 – 65%. Pre optimálne zabezpečenie vývinu plodu v tele matky bola odhadnutá potreba 4,35 kJ brutto energie na 1 kg živej hmotnosti matky, čo predstavuje 10% u kobýl so živou hmotnosťou 450 kg a viac.
     Potreba SEk na graviditu je všeobecne asi o 6 – 10% vyššia ako je potreba na záchovu. Rešpektovanie tejto požiadavky umožňuje optimalizovať úbytok telesnej hmotnosti po pôrode a zabezpečuje bezproblémový pôrod a následnú graviditu. Nadbytočne vysoký prívod SEk v KD najmä v prvých 2/3 gravidity môže negatívne ovplyvniť pohlavné funkcie a spôsobiť poruchy plodnosti. Posledných 90 dní pred pôrodom sa zvyšujú nároky na koncentráciu živín a celkové množstvo energie. Podiel objemových krmív má klesať z dôvodu zmenšujúceho sa objemu brušnej dutiny vplyvom rastúceho plodu, preto krytie energetickej potreby musí byť zabezpečené zvýšeným podielom jadrových krmív v KD (Horniaková a kol., 2008).
     Potreba energie v laktácii je odvodená od utilizácie metabolizovateľnej energie, ktorá je 65%. Obsah energie v 1 kg kobylieho mlieka kolíše od 2,1 MJ – 2,4 MJ. Z uvedených hodnôt bol odvodený predpoklad potreby metabolizovatelnej energie, ktorá predstavuje na každý vyprodukovaný 1 kg mlieka 3,97 – 4,26 MJ SEk. V prvom mesiaci laktácie by potreba SEk pri produkcii 20 kg mlieka mala predstavovať asi 82 MJ SEk nad záchovnú potrebu. S klesajúcou produkciou mlieka úmerne klesá aj potreba SEk (Horniaková a kol., 2008).
      Zeman a kol. (1997) uvádza, že pri KD s väčším obsahom objemného sena je potreba SEk 3,97 – 4,26 MJ na produkciu 1l mlieka.

      Potreba SNLk v prvých dvoch tretinách gravidity je nízka a zodpovedá približne záchovnej potrebe. Zvýšený nárok na prívod NL v KD majú gravidné kobyly približne asi v posledných 90 dňoch gravidity. Je spôsobený hmotnostným prírastkom plodu, ktorý dosiahne 12% telesnej hmotnosti matiek vážiacich menej než 450 kg a 10% z hmotnosti matiek vážiacich 450 kg a viac. Odhad potreby SNLk v poslednom období gravidity rešpektuje všeobecný poznatok obsahu 11,3% bielkovín v tele plodu, čo predstavuje u kategórie gravidných kobýl s hmotnosťou do 450 kg 1,36 % a u kategórie kobýl s hmotnosťou nad 450 kg 1,13% ich telesnej hmotnosti. Z celkového množstva bielkovín v tele plodu sa 60% ukladá v posledných 90 dňoch gravidity. Z toho a z vyššie uvedených hodnôt bola odvodená spotreba SNLk pre rast a vývin plodu 0,20 g, resp. 0,17 g SNLk na kg hmotnosti na deň. Koncentrácia NL zodpovedá 11% v 1 kg sušine KD.
      Po pôrode potreba SNLk v priebehu prvých dvoch mesiacoch laktácie progresívne stúpa, súbežne so zvyšovaním produkcie mlieka na 15 – 20 kg denne. Koncentrácia bielkovín v mlieku sa 5 dní po pôrode pohybuje okolo 3,3% a postupne klesá na úroveň 2,2%. Potreba SNLk na laktáciu bola vypočítaná z priemernej koncentrácie 2,2 – 2,0% bielkovín v mlieku. Na 1 kg mlieka je potreba SNLk podľa prevzatej americkej normy (NRH, 1978) v prvých troch mesiacoch v priemere 37 g a v nasledujúcich troch mesiacoch klesá na 33 g. Podľa tejto normy sa ako dostatočný prídavok SNLk na laktáciu javí prídavok 45% SNLk. Pri zostavovaní KD je žiaduce rešpektovať zvýšenú požiadavku na dodržanie koncentrácie NL, ktorá v prvej polovici laktácie predstavuje 14% dusíkatých látok v 1 kg sušine KD a v druhej polovici laktácie klesá na 12% NL v 1 kg sušine KD.
      Nedostatok aj nadbytok dusíkatých látok v kŕmnych dávkach po určitej dobe môže viesť k narušeniu bielkovinového alebo glycidového metabolizmu, čo môže vyvolať zdravotné poruchy subklinického až klinického charakteru.
      Deficit SNLk vedie u kobýl k poruchám fertility a nastáva redukcia mliečnej produkcie. Pri nedostatku SNLk väčšinou dochádza aj k deficitu energie. (Horniaková a kol., 2008).
 

3.2.3 ŽIVINY A OSTATNÉ LÁTKY

      Sušením krmív vieme oddeliť látky stabilné od nestabilných. Nestabilné zložky pozostávajú väčšinou z vody, v malom množstve z kyselín a aromatických látok. Zvyšnú časť látok nazývame sušina. Údaj pôvodná hmota, alebo čerstvá hmota sa vzťahuje na krmivo podávané v pôvodnom, neupravenom stave (Meyer a Coenen, 2002).

     Bielkoviny (NL) sú stavebné látky, ktoré sú potrebné pre výstavbu telesnej hmoty (svalstvo, väzivá, orgány, krv, mlieko, sekréty tráviaceho systému a pod.), ktoré okrem uhlíka, vodíka a kyslíka obsahujú aj dusík, síru a fosfor. Bielkoviny sú tvorené zo 100 až 1000 aminokyselín, ktoré sú reťazovo pospájané a tvoria tak mostové väzby medzi jednotlivými aminokyselinami pričom tvoria špecifické tvary väzby napr. špirály a pod. Pre uvedené štruktúry je určujúci druh zúčastnenej aminokyseliny (celkovo ich je cca 20 rôznych druhov) ale aj ich postupnosť vo väzbách (Meyer a Coenen, 2002).
      Organizmus je schopný časť aminokyselín sám vytvoriť z produktov rozkladu sacharidov a tukov, ostatné aminokyseliny (esenciálne aminokyseliny ako: lyzín, metionín, tryptofán, leucín, izoleucín, treonín, valín, histidín a fenylalanín) musia byť organizmu doplnené v krmive. V prípade, že jedna z uvedených aminokyselín je v nedostatku, dochádza k narušeniu procesu výstavby vlastných bielkovín. V rastlinných bielkovinách (predovšetkým v zrnách obilnín) sú aminokyseliny lyzín, metionín a triptofán zastúpené len v relatívne malom množstve zatiaľ čo bielkoviny živočíšneho pôvodu majú vyváženejší pomer aminokyselín, čo je vhodné najmä pre potreby rastúcich a laktujúcich zvierat. Vysoko hodnotné mikrobiálne bielkoviny, ktoré vznikajú v hrubom čreve dospelých koní síce obsahujú všetky esenciálne aminokyseliny, no zviera ich už nevyužíva (Meyer a Coenen, 2002).

     Hrubý proteín v krmive sa zisťuje stanovením dusíkatých látok (N x 6,25, pričom bielkoviny obsahujú priemerne 16% N). Hrubý proteín zahŕňa okrem čistých bielkovín aj všetky nebielkovinové zložky obsahujúce dusík ako sú aminokyseliny, peptidy, amidy, amonné soli, alkaloidy, glykozidy obsahujúce dusík a pod. (Meyer a Coenen, 2002).

      Hrubý tuk pozostáva zo všetkých v krmivách obsiahnutých zložiek rozpustných v éteroch, patria sem: tuky, lipidy, vosky, mastné kyseliny a v tukoch rozpustné vitamíny.

      Tuky sa do organizmu dostávajú predovšetkým vo forme neutrálneho tuku, fosfolipidov, cholesterolu a jeho esterov. Ich prevažná časť sa vstrebáva v tráviacej sústave. Pri oxidácii 1 g tuku sa uvoľňuje 38,9 kJ energie a pri oxidácii 100 g tuku vznikne až 107 ml vody (Zeman a kol., 1997).
      Lipidy tvorené glycerolom a mastnými kyselinami hrali doteraz vo výžive koní len podradnú úlohu. Ich podiel v kŕmnej dávke (KD) tvorí z pravidla pod 5%. Dnes sa však ich podiel výrazne zvýšil a to hlavne u športových koní. Tuky a sacharidy sa teda vo výžive koní prezentujú ako zdroj energie (Meyer a Coenen, 2002).

      Hrubá vláknina zahŕňa rôzne heterogénne sacharidy (celulózu, hemicelulózu a i.) ale aj iné sprievodné zložky tvoriace kostrovú časť bunkových stien (drevné zložky ako lignín, kutín, suberín). Samotná celulóza a hemicelulóza sa štiepi len mikrobiálne vytvorenými enzýmami. Drevné látky (lignín) pozostávajú z veľkých sieťovito pospájaných molekúl a s pribúdajúcim vekom rastlín sa ukladajú do bunkových stien. V čreve ich však samotné mikroorganizmy nevedia rozložiť (Meyer a Coenen, 2002).
      Uvedené ťažko stráviteľné, alebo nestráviteľné štruktúrne zložky môžu byť za predpokladu čiastočnej stráviteľnosti zdrojom energie, no v určitých množstvách sú v procese trávenia nenahraditeľné. Pre stanovenie hrubej vlákniny využívame špeciálnu metódu (pomocou neutrálno-detergentného roztoku) označovanú ako NDV (neutrálne-detergentná vláknina, príp. neutrálnedetergentná frakcia vlákniny). Pre oddelenie celulózy od lignínu využívame kyslý roztok (ADV, acido-detergentná vláknina, príp. acido-detergentná frakcia vlákniny). Pri použití veľmi kyslého roztoku môžeme v prídavnom kroku zistiť aj približný obsah samotného lignínu (ADL, acido-detergentý lignín) (Meyer a Coenen, 2002).

      Bezdusíkaté látky výťažkové (BNLV) stanovujeme výpočtom a to z rozdielu medzi obsahom sušiny a súčtom hrubého popola, hrubého proteínu, hrubého tuku a hrubej vlákniny. Tieto látky obsahujú v značnej miere ľahko stráviteľné sacharidy ako cukor a škrob, ale aj vo vode rozpustné časti celulózy, hemicelulózy a lignínu. Hlavná časť uvedených zložiek sa nachádza vo frakciách vlákniny (Meyer a Coenen, 2002).
       Cukry sú zastúpené vo väčšej miere v zelených krmivách (3 – 6%), v cukrovej repe (13 – 18%). Na škrob sú bohaté zrná obilnín (40 – 60 %) a hľuzy zemiakov (okolo 18%) (Horniaková a spol. 2008).

      Kôň potrebuje pre zachovanie svojej telesnej hmotnosti, zdravia, plodnosti a výkonnosti živiny (bielkoviny, minerály, vitamíny) ako aj štruktúrne látky (tuky, vlákninu a pod.). K energetickým zložkám patria sacharidy, tuky a v prípade nadbytku aj bielkoviny (Meyer a Coenen, 2002).
      V dostupných krmivách sú hlavným dodávateľom energie sacharidové väzby, ktoré pozostávajú z uhlíka, vodíka a kyslíka v pomere 1:2:1. Hlavnými zložkami sacharidov sú jednoduché cukry (monosacharidy: glukóza, fruktóza, galaktóza, pentózy a pod.), ktoré v rôznych kombináciách tvoria disacharidy až polysacharidy. Vo výžive majú disacharidy hrubý cukor (glukóza + fruktóza) a mliečny cukor (glukóza + galaktóza) len malý význam. Hlavná časť sacharidov pozostáva z polysacharidov škrobu a celulózy, ktoré sú tvorené početnými molekulami glukózy no v rôznych formách väzieb. Zatiaľ čo škrob je štiepený predovšetkým vlastnými enzýmami na jednoduché cukry, rozklad celulózy je možný len za prítomnosti enzýmov črevných baktérií. Rovnaký princíp platí aj pre polysacharidy pentózany a pektíny, ktoré vznikajú z pentóz popríp. z kyseliny galakturonovej, ktoré sa nachádzajú hlavne v bunkových stenách a zásobných orgánoch rastlín (repa) (Meyer a Coenen, 2002).

      Minerálne látky rozdeľujeme na makroprvky (vápnik, fosfor, horčík, sodík, draslík a chlór) a mikroprvky (železo, meď, kobalt, zinok, mangán, jód a selén). Hrubý popol pozostáva zo stopových prvkov a nerozpustných látok (piesok, hlina). Minerálne látky a vitamíny stanovujeme ako samostatné prvky alebo v jednotlivých chemických väzbách špeciálnymi doplnkovými analýzami (Meyer a Coenen, 2002).
     Kobyly vylučujú v mlieku veľké množstvo Ca a v období gravidity je dôležitý aj pre vývoj plodu. Využitie P je závislé na množstve Ca a Mg v črevách a ich pomer by nemal byť menší ako 1:1 (Zeman a spol., 1997).
      Horniaková a a kol. (2008) uvádzajú, že pomer Ca:P je vo výžive koní približne 2:1. Meyer a Coenen (2002) však udáva že pomer Ca :P nesmie byť nižší ako 1:1 ale ani vyšší ako 3:1.
      Nedostatok Na znižuje u kobýl produkciu mlieka. V mlieku kobyly je nedostatok Fe a preto je nutné zaistiť pre žriebätá možnosť pastvy, prípadne prikrmovať ich senom. Gravidné zvieratá majú v krvi zvýšený obsah medi, ktorá zlepšuje využitie sacharidov. Nedostatok mangánu spomaľuje pohlavný vývin a narušuje sa pravidelnosť ovulácie. Zníženú produkciu mlieka a slabú vitálnosť žriebät spôsobuje nedostatok jódu (Zeman a spol., 1997).
      Vitamíny sú z chemického pohľadu veľmi zložité väzby, ktoré rozdeľujeme na vitamíny rozpustné v tukoch (vitamín A a jeho základ β-karotén, vitamíny D, E a K) a rozpustné vo vode (vitamín B1, B2, B6, B12, kyselina nikotínová, pantoténová a listová) (Meyer a Coenen, 2002).